Rok výroby:2002Typ motoru:2,0 HDIStav km při koupi:160 000 kmStav km nyní:180 000 kmZpůsob řazení:manuálStatus vozu při koupi:ojetýJak dlouho auto používáte?1 rokPrůměrná spotřeba:7.5 l/100 kmVloženo:11. 4. 2009
Auto som kúpil dovoz z Rakúska. Nemalo žiadnu vážnu poruchu. Trochu búchala predná náprava, nefungovala klíma na vodičovej strane občas sa zasekla a stále kúrila, ťažko sa radila trojka hlavne pri studenom motore. Po čase som zistil silné pukanie, vŕzganie v zadnej náprave. Inak autíčko mi slúži výborne je pohodlné, primeraná spotreba, podvozok sa zdvíha čo využívam pri ceste k vode po teréne-som rybár. Teraz sa mi objavila škvrna pod prednou nápravou netesnilo riadenie . Olej unikal zo serva na riadenie. Oprava 300 Eur. Plus práca. Ložiská do ramien zadnej nápravy-kus komplet sada 4600Sk v Cit. Náhrada 1500 Sk. Práca ?Čaká ma to vymeniť.
Hodnocení a zkušenosti s autem
Je to zatiaľ najlepšie a najpohodlnejšie auto aké som kedy vlastnil. Som spokojný každé ojazdené auto má chyby treba sa starať opraviť a bude slúžiť. C5 2.0 je super.
co to je za web????????Co to tady je za přispěvky? Začne to nějakym dementnim rybářem a pak co sem lezete???To jsou autorecenze ne plkárna o pičovinách!!!čuráci dite do řiti
Bola som už v dôchodkovom veku, a k tomu vdova, tak som sa rozhodla, že si k sebe do rodinného domu vezmem aj moju 80-ročnú mamičku, ktorá žila sama v malom domci na dedine. O nejaký čas som pritúlila aj ťažko chorú, starú, ochrnutú pani, úplne odkázanú na cudziu pomoc. Od štátu som síce nedostávala nijaké "opatrovné", ale to nič... Celý život som pracovala ako zdravotná sestra, a tak som ešte chcela byť užitočná a pomáhať ľuďom. My tri sme si dobre rozumeli a postupom času k nám prichádzali na návštevu aj iné babičky. Takto sme si pokojne nažívali celé tri roky. Jedného dňa prišlo panej, o ktorú som sa starala, nevoľno. Okamžite som zavolala pohotovosť. Lekár zistil, že jej zlyháva srdce, mala už osemdesiattri rokov. Chcel ju odviezť do nemocnice, ale ona protestovala a podpísala dokonca vyhlásenie, že hospitalizáciu odmieta. „Moja, sestrička ma najlepšie ošetrí“, opakovala tvrdohlavo. Tak ma zvykla oslovovať - moja sestrička. Vedela som, že nemá význam prehovárať ju, bola presvedčená, že ak má naozaj umrieť, tak chce zostať medzi nami, v našom dome. Dostala niekoľko injekcií a mne dali pre ňu lieky a poučili ma, ako postupovať pri zhoršení jej stavu. Dýchala pokojne, a tak som len nechala otvorené dvere medzi mojou spálňou a jej izbou. Hodinu pred polnocou som vstala a zašla do kúpeľne. Nazrela som aj k chorej, ale tá spala. Vyšla som na chodbu - a vtom niečo tlmene buchlo. Obrátila som sa a vo dverách uvidela bielu postavu! Myslela som, že je to moja mama v nočnej košeli. „Mama, čo nespíte, dám na pani pozor", povedala som a zasvietila svetlo. Postava - a vtedy mi došlo, že to nie je moja matka - roztiahla ruky, ktoré sa akoby neúmerne predĺžili. Chcela mi zabrániť, aby som vošla k chorej do izby? Potom naraz zmizla. Ostala som stáť na mieste ako prikovaná a napadlo mi, že sa stalo niečo zlé. Bežala som skontrolovať mamu, ale tá ticho oddychovala. Ponáhľala som sa na opačnú stranu, kde mala izbičku naša chorá. Pri dverách som si všimla otvorený toaletný stolík a prevrhnutú sviečku - hromničku. Mechanicky som ju zdvihla. Pani bola hore a povedala mi: „Sestrička, ja už zomriem, prišiel mi to povedať Anjel smrti. Zavolajte, prosím, ráno moju sestru a pána farára, chcem sa s nimi rozlúčiť.“ Doobeda som privolala aj nášho obvodného lekára, ktorý začudovane skonštatoval, že jej stav nie je zlý. O necelú hodinu však upadla do bezvedomia. Zažala som sviečku a modlili sme sa pri nej aj s ostatnými babičkami. Po dvadsiatich štyroch hodinách svieca dohorela a pani posledný raz vydýchla.
V istý večer, keď som si ľahla do postele, len tak sama sebe som si v duchu povedala: „Aká som dnes unavená! Na chvíľočku som zdriemla, ale potom ma prebudilo, ako mi niekto cez moju myseľ hovorí: „Tak už spi!“ Preľaknutá som sa posadila na posteli a nahlas som sa spýtala: „Je tu niekto?“ Odpoveď žiadna. Bála som sa opäť usnúť, že tie slová v mojej mysli počujem znova, no premáhala ma veľká únava a tak som si teda opäť ľahla. Moja myseľ vzápätí sformulovala tieto slová: „Kto si? Mám strach.“ Odpoveď prišla asi po minúte: „Neboj sa, spi.“ A ja som skutočne ihneď zaspala. Ráno, keď som vstala a rozpomenula sa na nočný zážitok, nemohla som tomu všetkému uveriť. Úplne však zo mňa spadol predchádzajúci strach a doslova som sa začala tešiť na večer, kedy sa s tým neznámym budem zase zhovárať. A naše rozhovory skutočne pokračovali. Spojenie sa mi darilo nadviazať najmä vtedy, keď ma obchádzal spánok. T.j. približne okolo 23.00 hodiny. Odpovede na moje otázky prichádzali asi po minútových intervaloch. Raz som neznámemu hlasu povedala: „Som nešťastná, môžeš mi pomôcť?“ Odpovedal: „Mohla by si prísť.“ Spýtala som sa: „Kam?“ On sa však úplne odmlčal.
Druhý zvláštny príbeh sa mi stal v istú noc, keď som si ľahla s tým, že chcem spať, ale spánok vôbec neprichádzal. Bola som z toho zúfalá, lebo ráno som musela zavčasu vstávať. A tak som si pomyslela: Požiadam o pomoc toho neznámeho. A aj som to urobila. Asi takýmto spôsobom: „Počuješ ma? Volám ťa. Pomôž mi, nemôžem spať.“ Až na piate volanie prišla jeho otázka: „Nemôžeš spať?“ Ja na to: „Nie, pomôž mi!“ On: „Pomôžem ti, ale musíš sa uvolniť, na nič nemyslieť.“ Pretože sa mi to uvolnenie vôbec nedarilo, povedala som mu to. Prikázal mi: „Nemysli na nič, úplne sa uvoľni, neboj sa!“ Tak som to skúsila ešte raz a vtom som pocítila, ako keby som sa od niečoho odpútala. Hneď nato som sa v ležiacej polohe začala vznášať smerom k oknu. Pri tom vznášaní sa som videla krásnu oblohu plnú hviezd. A na nej stálo niečo podobné striebornému tanieru. A hlas neznámeho ma volal: „Pod za mnou!“ No ja som sa zaprela rukami o stenu a kričala: „Nie, nejdem! Bojím sa.“ K oknu ma to však unášalo stále a tak, že som sa vo vzduchu posadila. Rukou som zastavovala približujúci sa tanier. Zrazu, som počula a aj videla veľký výbuch. Potom som sa zrazu našla v kúte izby plnom bielej hmly. Zrazu hmla zmizla a do chodby vchádzal muž oblečený v striebornom obleku. Volal ma, aby som šla s ním na ich planétu. Za kričala som: „Nie, mám strach!“ On povedal: „Nemusíš sa báť, nič sa ti nestane. Ja tam musím priviesť jedného človeka zo zeme.“ Potom sa z ničoho nič pri mne objavili moje dve deti. Chránila som ich vlastnými rukami, aby nikam s neznámym nešli. Miesto svojich detí som na tú planétu poslala akéhosi neznámeho chlapca. Odkiaľ sa v izbe objavil, neviem. Potom som sa zobudila. Zo sna. Ale akého! Veď ten sen bol úplne živý. Ako najživšia skutočnosť. Večer som opäť mysľou neznámeho vyhľadala: „Odpovedz, prosím, kto si!“ Odpovede som sa nedočkala. Na ďalší večer som sa už odvážila spýtať priamo: „Si mimozemšťan?“ Odpovedal: „Áno, som.“ Úplne ma to šokovalo. Ten neznámy mi však povedal, aby som mu začala dávať ďalšie otázky. A tak som sa teda pýtala: „Keď si, ako hovoríš, mimozemšťan, tak mi povedz, prečo na našu planétu neprídete verejne?“ Odpoveď: „Prídeme, ale nie teraz, až neskôr.“ Ja som však chcela presne vedieť ten termín. Odvetil, aby som sa na tie veci už nepýtala. Tak som ho poprosila, či sa mi nemôže ukázať aspoň on. Že som zvedavá, ako vlastne vyzerá. Súhlasil týmito slovami: „Môžeš, ale nebudeš sa báť?“ Ja jemu: „Možno áno.“ Potom nastalo asi päťminútové ticho. Prerušila som ho volaním svojej mysle: „Mimozemšťan, chcem sa s tebou rozprávať.“ Odpovedal: „Dobre, prídem.“ Hneď na to som upadla do spánku. Ale v tej istej chvíli som videla aj to, ako sa predo mnou objavila biela, priesvitná hlava, podlhovastého tvaru. Videla som však aj košeľu a kravatu. Neznámy sa začal ku mne nakláňať a vyslovil moje meno. Strašne som sa zľakla, zakričala, posadila sa na posteli a rozhadzujúc rukami volala: „Odíď, nechcem ťa!“ Potom som sa opäť z toho nesmieme živého sna prebrala. Krikom som zobudila aj svoje deti. Bolo strašné, ako ten neznámy vyzeral. Uvediem ešte, že niekedy som počula aj viac hlasov. Po vyzvaní, aby rozprávali po jednom, sa skutočne ozval len jeden hlas.
V poradí tretí neuveriteľný príbeh sa stal v taký večer, keď som od únavy ledva stála na nohách. Jednoducho som si musela ísť zaraz ľahnúť. V posteli som sa spýtala: „Chce sa so mnou niekto rozprávať?“ Odpoveď: „Áno.“ Miesto ďalšej otázky som si však pomyslela na svoj zdravotný stav. Mám totiž problémy s pankreasom. Zrazu som počula: „Budeš operovaná.“ Vykríkla som: „Nie; nechcem!“ Neznámy dodal: „Neliečiš sa!“ To, čo mi vravel, sa skutočne zhodovalo s mojím zdravotným stavom. Bolo toho viac, čo sme si vtedy povedali, lenže ráno som z toho veľmi veľa zabudla. Naposledy som sa s ním rozprávala pred dvoma mesiacmi. Vtedy mi povedal, že sa so mnou lúči, lebo musí odísť. Keď som v duchu naliehala; aby neodchádzal, odvetil: „Musím ísť!“ A ešte zakričal: „Maj sa dobre!“ Odvtedy sa naše spojenie neobnovilo. Takto sa teda skončili moje príbehy, ktoré osobne, hoci som ich sama prežívala, považujem za neuveriteľné.
Prišiel som z práce domov asi o 21.00 hodine letného času. Vyzliekol som sa do trenírok, nohavice a košeľu prevesil cez stoličku a natiahol sa na gauč, že si trochu poležím. Miesto oddychu som však zaspal. Po prebudení už bola tma. Aby som mohol rozsvietiť maličkú nočnú lampu pri gauči, musel som si naň kľaknúť. Vtedy som zbadal pri skrini stáť muža, ktorý pokyvoval hlavou. Akoby chcel povedať: „Áno, nemýliš sa, som tu...“ Muž bol štíhlej, asi 170 cm vysokej postavy, oblečený v sivom obleku, bielej košeli, s čiernou kravatou. Na nohách čierne topánky, sluchy prešedivené, tvár podlhovastá s priveľkými bielymi zubami. Pretože sa trochu podobal na môjho kamaráta Jozefa, opýtal som sa ho: „Jozef, si to ty?“ On len kýval hlavou do strán, hore aj dolu, z čoho som nevedel jednoznačne usúdiť, či je to on alebo nie. Preto som položil ďalšiu otázku: „Ako si sa sem dostal?“ Odpoveď prišla akýmsi myšlienkovým prenosom. Tvrdil, že on sa dostane všade a že môže byť tak mužom, ako aj ženou. Na dôkaz toho siahol do vnútorného vrecka kabáta, vytiahol hrebeň a začal si česať vlasy. O niekoľko sekúnd ich mal vytvarované do ženského účesu. Ja som na to reagoval slovami: „Nuž tak ťa teda, milá pani, vítam, poď, nalejeme si po poháriku. Dáš si víno alebo pálenku?“ A hneď nato som vstával z gauča, na ktorom som po celý čas kľačal. No kým som vbehol do papúč, už som nikoho pred sebou nevidel. Po celý čas tohto stretnutia som si totiž myslel, že si zo mňa niekto strieľa, alebo že ma niekto chce nastrašiť a je zvedavý, ako sa zachovám. Keď však postava zmizla, zišlo mi na um, že to mohol byť nejaký rafinovaný zlodej. Hneď som aj utekal k stoličke s prevesenými nohavicami a siahol do vrecka po peňaženku. Bola tam, a nechýbal v nej ani halier. Zároveň som skontroloval dvere aj okná. Zatvorené! Neveril som sám sebe. Odomkol som, vybehol von. Vonku dýchala obyčajná letná noc. Všade ticho. Vrátil som sa dnu, pozrel na hodinky. Ukazovali 00.10. To si pamätám úplne presne dodnes. Zaspať som už nemohol, ba ani som sa o to nepokúšal. Sadol som si a otvoril fľašu vína. Až dodnes neviem, s kým alebo s čím som sa to vlastne vtedy stretol. Žeby to bola iba fantázia môjho mozgu? Tomu vnútorne neverím. Ešte uvediem, že pôvodným povolaním som vysokoškolský docent, teraz už na dôchodku.
Príhoda, o ktorej píšem, sa stala ešte pred nežnou revolúciou. Moja rodinná známa pracovala v zdravotníctve ako vedúca pracovníčka. Vo svojej kompetencii mala aj vyšetrenie regresov, teda „brala si na koberec“ lekárov, ktorí spôsobili pri vykonávaní svojho povolania hrubú chybu s vážnym dopadom na zdravie pacienta. V jednom z prípadov však nešlo o regres, chcela vopred zabrániť, aby k niečomu takému neprišlo. Išlo o staršieho stomatológa, ktorý sa svojmu povolaniu venoval skoro päťdesiat rokov. Hoci lekár robil svoje povolanie s láskou a nadšením, jeho ruka už nebola taká pevná. Pani vedúca si tohto lekára zavolala na rozhovor, aby mu vysvetlila, že bude dobré pre neho aj pre pacientov, keď od zubárskeho kresla odíde. Nechcela mu uškodiť, dokonca už mala vymyslenú alternatívu, kde by sa mohol starší zanietený lekár vo svojom odbore ešte realizovať. Chcela ho s jeho súhlasom preložiť na menej exponované pracovisko. Vedela, že poslať ho na dôchodok, na ktorý už mal roky nárok, by malo na neho zlý vplyv. Pri rozhovore mu pani vedúca poďakovala za jeho aktívnu prácu a prínos v oblasti stomatológie a zároveň mu navrhla miesto laboratórneho typu - navrhovanie zubných protéz, práca konzultanta pri navrhovaní postupov pri zubnej korekcii. Pán doktor vedel, že je už vlastne dopredu rozhodnuté. „Viete, čaro mojej profesie sa skrýva práve pri zubárskom kresle a v kontakte s pacientom,“ - hovoril vedúcej stomatológ a pokračoval: „Ale ak inak nedáte, zmením svoje pôsobisko.“ Po týchto slovách sa na pani vedúcu pozrel prenikavým uhrančivým pohľadom výrazných čiernych očí a dodal: „Veď vy ma ešte budete potrebovať a uvidíte, že si na mňa veľmi skoro spomeniete.“ A naozaj - stalo sa to hneď nasledujúcu noc po spomínanom rozhovore. Pani vedúca sa uprostred noci zobudila na príšernú bolesť zuba. K zubárom dovtedy ani nechodila, lebo ich nepotrebovala. Zuby mala zdravé a pekné ako perličky, no stolička vpravo dole dala o sebe vedieť. Bolesť nie a nie ustúpiť. Rozhodla sa teda navštíviť pohotovosť. „Zub je v poriadku,“ tvrdili jej na pohotovosti. Tak si pretrpela noc s intenzívnou bolesťou zuba, napriek utišujúcim prostriedkom, ktoré nezaberali. Ďalší deň navštívila kolegu zubára a ten ju poslal na röntgen. Verdikt znel: zub musí ísť von. Keď ho zubný chirurg vytiahol von, bol prekvapený, čo vytrhol. Zub bol totiž v koreni prederavený skrz-naskrz, akoby hlbokými vpichmi ihly. Lekár si nevedel vysvetliť takéto zmeny v koreni vytrhnutého zuba. Niečo také nevšedné v štruktúre koreňa videl prvýkrát. Pani vedúca si rozhovor, ktorý celej situácii predchádzal, radšej nechala pre seba, ale vysvetlenie na to mala. Nadsluhujúci pán doktor spravil „svoje“.
Chlapík ide po Las Vegas a naraz si všimne nádherné prostitútky. Dá sa s jednou do reči a nakoniec sa pýta: - Za koľko? - Začína to za 500 za ručnú prácu. - 500 dolárov! Za ručnú prácu? Kristepane! Žiadna ručná práca za toľko peňazí nestojí. - Vidíš tú reštauráciu na rohu? - Áno - Aj tú o ulicu ďalej? - Áno. - No. Tie patria mne, hovorí prostitútka. A ja ich vlastním, pretože robím ručnú prácu, ktorá stojí 500 dolárov. Chlapík hovorí: - No čo, žijem iba raz, tak to skúsim. Zájdu do motela o kúsok ďalej. O chvíľku neskoršie sedí chlapík na posteli a uvedomuje si, že práve zažil najlepšiu ručnú prácu svojho života, ktorá skutočne stále aj za tých 500 dolárov. Je z toho veľmi prekvapený a hovorí: - Počítam, že ústami by to bolo za 1000 dolárov. A prostitútka na to: - 1500. - No to by som za orál v živote nedal. - Poď sem k tomu oknu chlape! Vidíš tam to kasíno cez ulicu? To kasíno je tiež moje. A je moje, pretože robím orál, ktorý skutočne stojí za tých 1500 dolárov. Chlapík je ešte celý užasnutý z predchádzajúcej ručnej práce, preto sa rozhodne, že nové auto ešte rok môže počkať a hovorí: - Tak idem na to. O desať minút sedí na posteli ešte ohromenejší ako predtým. Zdráha sa tomu uveriť, ale cíti, že skutočne dostal, čo si zaplatil. Rozhodne sa, že trochu pustí žilou svojmu dôchodkovému sporeniu za jeden úžasný nezabudnuteľný zážitok. Pýta sa: - Koľko by to stálo na tvrdo? Prostitútka hovorí: - Poď sem k tomu oknu, chcem ti niečo ukázať. Vidíš, ako sa pred nami rozkladá celé mesto Las Vegas? Všetky tie žiariace svetlá, herne, paláce? - Sakra! Ty vlastníš celé toto mesto? - Nie, hovorí prostitútka, ale určite by mi patrilo, keby som mal buchtu!
Minulú noc sme sa išli štyri baby zabaviť do dámskeho nočného klubu. Usadili sme sa, objednali sme si, a čakali čo bude. Jedna z nás sa chcela vytiahnuť pred všetkými, pretože už na takejto akcii bola. Vytiahla z vrecka stovku a keď k nám pritancoval jeden zo striptérov, oblizla bankovku a prilepila mu ju na pravú polovičku zadku. Ďalšia z nás sa nechcela dať zahanbiť, vytiahla dvestovku, kývla na tanečníka, oblizla bankovku a prilepila mu ju na druhú stranu zadku. To už tretia z nás bola vo vytržení a vytiahla 500-ku! Kývla na tanečníka ako zmyslov zbavená. Ten s úsmevom veľkého Casanovu späť pritancoval k stolu. Už som sa začala obávať, kam vlastne mieni tú bankovku nalepiť, no skúsený tanečník si stiahol trochu slipy a zastrčil si ju tam. Tanečník mal v pláne ozbíjať iné paničky, no všímal si, že ja som ho ešte neodmenila. Pristúpil ku mne, začal sa pri mne metať, zvíjať, všetka pozornosť baru sa sústredila na to, či tromfnem poslednú bankovku. Tanečníkove pozadie sa neustále vlnilo pred mojimi očami, tak som neodolala a zašmátrala som v kabelke po peňaženke. Čo mám spraviť? Hlodalo mi v mysli. Zrazu sa vo mne prebudilo pravé ženské myslenie… Vytiahla som svoju bankomatovú kartu, pretiahla som ju od hora dole, medzi dvoma polovičkami obankovaného zadku, vzala som 800 korún a zvolala som: - Vrchný, pre náš stôl ešte jednu rundu!
jsem Marek Dundr a jsem členem rybářského kroužku Čížkovice. Scházíme se ve škole každé pondělí a čtvrtek od 16 do 18 hodin. Rybářský kroužek vede pan František Jirsák a paní Helena Opavová rybolovnou techniku. Pan Jirsák je mimochodem ještě hospodář ČRS v Libochovicích. Učíme se poznávat ryby, rostliny a živočichy kolem vody. Pravidelně se umísťujeme na rybářských soutěžích a znalostech. Máme i svoji internetovou adresu www.lednacekryb.estranky.cz, kterou můžete navštívit. Rádi mezi sebe přijmeme nové začínající rybáře. Koncem loňského roku jsme byli lovit ryby v Německu. Odjížděli jsme asi ve 4 hodiny ráno a cesta trvala asi 10 hodin, než jsme dorazili na místo kolem města Hamburk. Po příjezdu jsme se šli naobědvat a projít na pláž u moře. Když jsme se vrátili, tak už se šeřilo, a tak jsme šli spát. Brzy ráno, asi kolem 7 hodiny, jsme šli na snídani a potom přišel ten dlouho očekávaný okamžik, na který jsme se všichni těšili, jeli jsme chytat ryby na moře. Pluli jsme kolem 1 hodiny na místo, kde jsme údajně měli ulovit nějaké ryby. Když jsme dorazili, tak nám kapitán lodi dal pokyn k lovu ryb. Ryby braly, a tak jsme chytali tresky od 40 do 50 cm. Skončili jsme kolem 16 hodiny a jelo se do přístavu. Nalovené ryby začali námořníci kuchat a čistit k večeři. Když jsme dorazili, tak nám z nich místní kuchař udělal výtečnou pochoutku, a tak jsme zakončili druhý den. Třetí den jsme jeli lovit ryby na soukromou nádrž. Nikdo z nás nevěděl, co budeme lovit za ryby, tak jsme se nechali překvapit. Zjistili jsme po nějaké době, že tam jsou jeseteři. Já a kamarádi jsme chytili dohromady asi 5 jeseterů a celkově se jich ulovilo asi 25. Němci je po ukončení lovu začali čistit a kuchat a znovu připravovat k večeři, tentokrát se zeleninou na grilu, a i tentokrát nezklamali a touto zajímavou večeří ukončím mé vypravování o lovu ryb v Německu. Jsem členem ČRS MO Libochovice a už od mých 4 let chodím na ryby. Naučil mně to můj děda, když jsem s ním pořád chtěl chodit na ryby. Naučil mě všechny základy, které by každý rybář měl znát. Od té doby jsem na ryby chodil tak často, že jsem se naučil plno věcí, díky kterým se umísťuji na rybářských závodech. Za mé velké úspěchy považuji 4. místo na národní soutěži a výhry rybářských závodů v našem okolí. Mé úlovky, kterých si nejvíce vážím, jsou tyto: okoun 49,8 cm, štika 95 cm a kapr 80 cm a 12 kg. Ale vážím si každé ryby a každý správný rybář ví, že i malá rybička zahřeje u srdce.
zdravicko ak si rybar zacni rozmyslat ako casto chodis na ryby bo ta to vyde draho , mam xantiu a cesty necesty zvlada ale podvozok sa ti rozpadne tak ako mne , jednoducho to neni terennak hydro je fajn . sam rozmyslam o kupe c5 .
Komentáře uživatelů k recenzi Citroën C5
Jste fakt totální čůráci zamrdaný..Krávy zpičený co sem lezete,čubky smradlavý
04.11.2009 | 00:20:16 | Radek Reagovat
co to je za web????????Co to tady je za přispěvky? Začne to nějakym dementnim rybářem a pak co sem lezete???To jsou autorecenze ne plkárna o pičovinách!!!čuráci dite do řiti
04.11.2009 | 00:02:44 | Radek Reagovat
Anjel smrti
Bola som už v dôchodkovom veku, a k tomu vdova, tak som sa rozhodla, že si k sebe do rodinného domu vezmem aj moju 80-ročnú mamičku, ktorá žila sama v malom domci na dedine. O nejaký čas som pritúlila aj ťažko chorú, starú, ochrnutú pani, úplne odkázanú na cudziu pomoc.
Od štátu som síce nedostávala nijaké "opatrovné", ale to nič... Celý život som pracovala ako zdravotná sestra, a tak som ešte chcela byť užitočná a pomáhať ľuďom. My tri sme si dobre rozumeli a postupom času k nám prichádzali na návštevu aj iné babičky. Takto sme si pokojne nažívali celé tri roky.
Jedného dňa prišlo panej, o ktorú som sa starala, nevoľno. Okamžite som zavolala pohotovosť. Lekár zistil, že jej zlyháva srdce, mala už osemdesiattri rokov. Chcel ju odviezť do nemocnice, ale ona protestovala a podpísala dokonca vyhlásenie, že hospitalizáciu odmieta.
„Moja, sestrička ma najlepšie ošetrí“, opakovala tvrdohlavo. Tak ma zvykla oslovovať - moja sestrička. Vedela som, že nemá význam prehovárať ju, bola presvedčená, že ak má naozaj umrieť, tak chce zostať medzi nami, v našom dome.
Dostala niekoľko injekcií a mne dali pre ňu lieky a poučili ma, ako postupovať pri zhoršení jej stavu. Dýchala pokojne, a tak som len nechala otvorené dvere medzi mojou spálňou a jej izbou. Hodinu pred polnocou som vstala a zašla do kúpeľne. Nazrela som aj k chorej, ale tá spala. Vyšla som na chodbu - a vtom niečo tlmene buchlo. Obrátila som sa a vo dverách uvidela bielu postavu! Myslela som, že je to moja mama v nočnej košeli. „Mama, čo nespíte, dám na pani pozor", povedala som a zasvietila svetlo. Postava - a vtedy mi došlo, že to nie je moja matka - roztiahla ruky, ktoré sa akoby neúmerne predĺžili. Chcela mi zabrániť, aby som vošla k chorej do izby? Potom naraz zmizla. Ostala som stáť na mieste ako prikovaná a napadlo mi, že sa stalo niečo zlé. Bežala som skontrolovať mamu, ale tá ticho oddychovala. Ponáhľala som sa na opačnú stranu, kde mala izbičku naša chorá. Pri dverách som si všimla otvorený toaletný stolík a prevrhnutú sviečku - hromničku. Mechanicky som ju zdvihla. Pani bola hore a povedala mi: „Sestrička, ja už zomriem, prišiel mi to povedať Anjel smrti. Zavolajte, prosím, ráno moju sestru a pána farára, chcem sa s nimi rozlúčiť.“
Doobeda som privolala aj nášho obvodného lekára, ktorý začudovane skonštatoval, že jej stav nie je zlý. O necelú hodinu však upadla do bezvedomia. Zažala som sviečku a modlili sme sa pri nej aj s ostatnými babičkami. Po dvadsiatich štyroch hodinách svieca dohorela a pani posledný raz vydýchla.
03.11.2009 | 22:12:45 | eržika Reagovat
Muž v striebornom obleku
V istý večer, keď som si ľahla do postele, len tak sama sebe som si v duchu povedala: „Aká som dnes unavená! Na chvíľočku som zdriemla, ale potom ma prebudilo, ako mi niekto cez moju myseľ hovorí: „Tak už spi!“
Preľaknutá som sa posadila na posteli a nahlas som sa spýtala: „Je tu niekto?“
Odpoveď žiadna. Bála som sa opäť usnúť, že tie slová v mojej mysli počujem znova, no premáhala ma veľká únava a tak som si teda opäť ľahla. Moja myseľ vzápätí sformulovala tieto slová: „Kto si? Mám strach.“
Odpoveď prišla asi po minúte: „Neboj sa, spi.“
A ja som skutočne ihneď zaspala. Ráno, keď som vstala a rozpomenula sa na nočný zážitok, nemohla som tomu všetkému uveriť. Úplne však zo mňa spadol predchádzajúci strach a doslova som sa začala tešiť na večer, kedy sa s tým neznámym budem zase zhovárať. A naše rozhovory skutočne pokračovali. Spojenie sa mi darilo nadviazať najmä vtedy, keď ma obchádzal spánok. T.j. približne okolo 23.00 hodiny. Odpovede na moje otázky prichádzali asi po minútových intervaloch. Raz som neznámemu hlasu povedala: „Som nešťastná, môžeš mi pomôcť?“
Odpovedal: „Mohla by si prísť.“
Spýtala som sa: „Kam?“ On sa však úplne odmlčal.
Druhý zvláštny príbeh sa mi stal v istú noc, keď som si ľahla s tým, že chcem spať, ale spánok vôbec neprichádzal. Bola som z toho zúfalá, lebo ráno som musela zavčasu vstávať. A tak som si pomyslela: Požiadam o pomoc toho neznámeho. A aj som to urobila. Asi takýmto spôsobom: „Počuješ ma? Volám ťa. Pomôž mi, nemôžem spať.“
Až na piate volanie prišla jeho otázka: „Nemôžeš spať?“
Ja na to: „Nie, pomôž mi!“
On: „Pomôžem ti, ale musíš sa uvolniť, na nič nemyslieť.“
Pretože sa mi to uvolnenie vôbec nedarilo, povedala som mu to. Prikázal mi: „Nemysli na nič, úplne sa uvoľni, neboj sa!“
Tak som to skúsila ešte raz a vtom som pocítila, ako keby som sa od niečoho odpútala. Hneď nato som sa v ležiacej polohe začala vznášať smerom k oknu. Pri tom vznášaní sa som videla krásnu oblohu plnú hviezd. A na nej stálo niečo podobné striebornému tanieru. A hlas neznámeho ma volal: „Pod za mnou!“ No ja som sa zaprela rukami o stenu a kričala: „Nie, nejdem! Bojím sa.“ K oknu ma to však unášalo stále a tak, že som sa vo vzduchu posadila. Rukou som zastavovala približujúci sa tanier. Zrazu, som počula a aj videla veľký výbuch. Potom som sa zrazu našla v kúte izby plnom bielej hmly. Zrazu hmla zmizla a do chodby vchádzal muž oblečený v striebornom obleku. Volal ma, aby som šla s ním na ich planétu. Za kričala som: „Nie, mám strach!“
On povedal: „Nemusíš sa báť, nič sa ti nestane. Ja tam musím priviesť jedného človeka zo zeme.“
Potom sa z ničoho nič pri mne objavili moje dve deti. Chránila som ich vlastnými rukami, aby nikam s neznámym nešli. Miesto svojich detí som na tú planétu poslala akéhosi neznámeho chlapca. Odkiaľ sa v izbe objavil, neviem. Potom som sa zobudila. Zo sna. Ale akého! Veď ten sen bol úplne živý. Ako najživšia skutočnosť.
Večer som opäť mysľou neznámeho vyhľadala: „Odpovedz, prosím, kto si!“
Odpovede som sa nedočkala. Na ďalší večer som sa už odvážila spýtať priamo: „Si mimozemšťan?“
Odpovedal: „Áno, som.“
Úplne ma to šokovalo. Ten neznámy mi však povedal, aby som mu začala dávať ďalšie otázky. A tak som sa teda pýtala: „Keď si, ako hovoríš, mimozemšťan, tak mi povedz, prečo na našu planétu neprídete verejne?“
Odpoveď: „Prídeme, ale nie teraz, až neskôr.“
Ja som však chcela presne vedieť ten termín. Odvetil, aby som sa na tie veci už nepýtala. Tak som ho poprosila, či sa mi nemôže ukázať aspoň on. Že som zvedavá, ako vlastne vyzerá. Súhlasil týmito slovami: „Môžeš, ale nebudeš sa báť?“
Ja jemu: „Možno áno.“
Potom nastalo asi päťminútové ticho. Prerušila som ho volaním svojej mysle: „Mimozemšťan, chcem sa s tebou rozprávať.“
Odpovedal: „Dobre, prídem.“
Hneď na to som upadla do spánku. Ale v tej istej chvíli som videla aj to, ako sa predo mnou objavila biela, priesvitná hlava, podlhovastého tvaru. Videla som však aj košeľu a kravatu. Neznámy sa začal ku mne nakláňať a vyslovil moje meno. Strašne som sa zľakla, zakričala, posadila sa na posteli a rozhadzujúc rukami volala: „Odíď, nechcem ťa!“
Potom som sa opäť z toho nesmieme živého sna prebrala. Krikom som zobudila aj svoje deti. Bolo strašné, ako ten neznámy vyzeral.
Uvediem ešte, že niekedy som počula aj viac hlasov. Po vyzvaní, aby rozprávali po jednom, sa skutočne ozval len jeden hlas.
V poradí tretí neuveriteľný príbeh sa stal v taký večer, keď som od únavy ledva stála na nohách. Jednoducho som si musela ísť zaraz ľahnúť. V posteli som sa spýtala: „Chce sa so mnou niekto rozprávať?“
Odpoveď: „Áno.“
Miesto ďalšej otázky som si však pomyslela na svoj zdravotný stav. Mám totiž problémy s pankreasom. Zrazu som počula: „Budeš operovaná.“
Vykríkla som: „Nie; nechcem!“
Neznámy dodal: „Neliečiš sa!“
To, čo mi vravel, sa skutočne zhodovalo s mojím zdravotným stavom. Bolo toho viac, čo sme si vtedy povedali, lenže ráno som z toho veľmi veľa zabudla. Naposledy som sa s ním rozprávala pred dvoma mesiacmi. Vtedy mi povedal, že sa so mnou lúči, lebo musí odísť. Keď som v duchu naliehala; aby neodchádzal, odvetil: „Musím ísť!“ A ešte zakričal: „Maj sa dobre!“
Odvtedy sa naše spojenie neobnovilo. Takto sa teda skončili moje príbehy, ktoré osobne, hoci som ich sama prežívala, považujem za neuveriteľné.
02.11.2009 | 05:43:52 | pani jana Reagovat
Jozef, si to ty?
Prišiel som z práce domov asi o 21.00 hodine letného času. Vyzliekol som sa do trenírok, nohavice a košeľu prevesil cez stoličku a natiahol sa na gauč, že si trochu poležím. Miesto oddychu som však zaspal. Po prebudení už bola tma. Aby som mohol rozsvietiť maličkú nočnú lampu pri gauči, musel som si naň kľaknúť. Vtedy som zbadal pri skrini stáť muža, ktorý pokyvoval hlavou. Akoby chcel povedať: „Áno, nemýliš sa, som tu...“ Muž bol štíhlej, asi 170 cm vysokej postavy, oblečený v sivom obleku, bielej košeli, s čiernou kravatou. Na nohách čierne topánky, sluchy prešedivené, tvár podlhovastá s priveľkými bielymi zubami. Pretože sa trochu podobal na môjho kamaráta Jozefa, opýtal som sa ho: „Jozef, si to ty?“
On len kýval hlavou do strán, hore aj dolu, z čoho som nevedel jednoznačne usúdiť, či je to on alebo nie. Preto som položil ďalšiu otázku: „Ako si sa sem dostal?“
Odpoveď prišla akýmsi myšlienkovým prenosom. Tvrdil, že on sa dostane všade a že môže byť tak mužom, ako aj ženou. Na dôkaz toho siahol do vnútorného vrecka kabáta, vytiahol hrebeň a začal si česať vlasy. O niekoľko sekúnd ich mal vytvarované do ženského účesu. Ja som na to reagoval slovami: „Nuž tak ťa teda, milá pani, vítam, poď, nalejeme si po poháriku. Dáš si víno alebo pálenku?“ A hneď nato som vstával z gauča, na ktorom som po celý čas kľačal. No kým som vbehol do papúč, už som nikoho pred sebou nevidel. Po celý čas tohto stretnutia som si totiž myslel, že si zo mňa niekto strieľa, alebo že ma niekto chce nastrašiť a je zvedavý, ako sa zachovám. Keď však postava zmizla, zišlo mi na um, že to mohol byť nejaký rafinovaný zlodej. Hneď som aj utekal k stoličke s prevesenými nohavicami a siahol do vrecka po peňaženku. Bola tam, a nechýbal v nej ani halier. Zároveň som skontroloval dvere aj okná. Zatvorené! Neveril som sám sebe. Odomkol som, vybehol von. Vonku dýchala obyčajná letná noc. Všade ticho. Vrátil som sa dnu, pozrel na hodinky. Ukazovali 00.10. To si pamätám úplne presne dodnes. Zaspať som už nemohol, ba ani som sa o to nepokúšal. Sadol som si a otvoril fľašu vína. Až dodnes neviem, s kým alebo s čím som sa to vlastne vtedy stretol. Žeby to bola iba fantázia môjho mozgu? Tomu vnútorne neverím. Ešte uvediem, že pôvodným povolaním som vysokoškolský docent, teraz už na dôchodku.
02.11.2009 | 05:42:44 | marek Reagovat
Deravý zub
Príhoda, o ktorej píšem, sa stala ešte pred nežnou revolúciou. Moja rodinná známa pracovala v zdravotníctve ako vedúca pracovníčka. Vo svojej kompetencii mala aj vyšetrenie regresov, teda „brala si na koberec“ lekárov, ktorí spôsobili pri vykonávaní svojho povolania hrubú chybu s vážnym dopadom na zdravie pacienta.
V jednom z prípadov však nešlo o regres, chcela vopred zabrániť, aby k niečomu takému neprišlo. Išlo o staršieho stomatológa, ktorý sa svojmu povolaniu venoval skoro päťdesiat rokov. Hoci lekár robil svoje povolanie s láskou a nadšením, jeho ruka už nebola taká pevná. Pani vedúca si tohto lekára zavolala na rozhovor, aby mu vysvetlila, že bude dobré pre neho aj pre pacientov, keď od zubárskeho kresla odíde. Nechcela mu uškodiť, dokonca už mala vymyslenú alternatívu, kde by sa mohol starší zanietený lekár vo svojom odbore ešte realizovať. Chcela ho s jeho súhlasom preložiť na menej exponované pracovisko. Vedela, že poslať ho na dôchodok, na ktorý už mal roky nárok, by malo na neho zlý vplyv. Pri rozhovore mu pani vedúca poďakovala za jeho aktívnu prácu a prínos v oblasti stomatológie a zároveň mu navrhla miesto laboratórneho typu - navrhovanie zubných protéz, práca konzultanta pri navrhovaní postupov pri zubnej korekcii. Pán doktor vedel, že je už vlastne dopredu rozhodnuté.
„Viete, čaro mojej profesie sa skrýva práve pri zubárskom kresle a v kontakte s pacientom,“ - hovoril vedúcej stomatológ a pokračoval: „Ale ak inak nedáte, zmením svoje pôsobisko.“ Po týchto slovách sa na pani vedúcu pozrel prenikavým uhrančivým pohľadom výrazných čiernych očí a dodal:
„Veď vy ma ešte budete potrebovať a uvidíte, že si na mňa veľmi skoro spomeniete.“
A naozaj - stalo sa to hneď nasledujúcu noc po spomínanom rozhovore. Pani vedúca sa uprostred noci zobudila na príšernú bolesť zuba. K zubárom dovtedy ani nechodila, lebo ich nepotrebovala. Zuby mala zdravé a pekné ako perličky, no stolička vpravo dole dala o sebe vedieť. Bolesť nie a nie ustúpiť. Rozhodla sa teda navštíviť pohotovosť.
„Zub je v poriadku,“ tvrdili jej na pohotovosti. Tak si pretrpela noc s intenzívnou bolesťou zuba, napriek utišujúcim prostriedkom, ktoré nezaberali. Ďalší deň navštívila kolegu zubára a ten ju poslal na röntgen. Verdikt znel: zub musí ísť von. Keď ho zubný chirurg vytiahol von, bol prekvapený, čo vytrhol. Zub bol totiž v koreni prederavený skrz-naskrz, akoby hlbokými vpichmi ihly. Lekár si nevedel vysvetliť takéto zmeny v koreni vytrhnutého zuba. Niečo také nevšedné v štruktúre koreňa videl prvýkrát. Pani vedúca si rozhovor, ktorý celej situácii predchádzal, radšej nechala pre seba, ale vysvetlenie na to mala. Nadsluhujúci pán doktor spravil „svoje“.
02.11.2009 | 05:41:39 | Johanka Reagovat
Neslušná prostitútka
Chlapík ide po Las Vegas a naraz si všimne nádherné prostitútky. Dá sa s jednou do reči a nakoniec sa pýta:
- Za koľko?
- Začína to za 500 za ručnú prácu.
- 500 dolárov! Za ručnú prácu? Kristepane! Žiadna ručná práca za toľko peňazí nestojí.
- Vidíš tú reštauráciu na rohu?
- Áno
- Aj tú o ulicu ďalej?
- Áno.
- No. Tie patria mne, hovorí prostitútka. A ja ich vlastním, pretože robím ručnú prácu, ktorá stojí 500 dolárov.
Chlapík hovorí:
- No čo, žijem iba raz, tak to skúsim.
Zájdu do motela o kúsok ďalej. O chvíľku neskoršie sedí chlapík na posteli a uvedomuje si, že práve zažil najlepšiu ručnú prácu svojho života, ktorá skutočne stále aj za tých 500 dolárov. Je z toho veľmi prekvapený a hovorí:
- Počítam, že ústami by to bolo za 1000 dolárov.
A prostitútka na to:
- 1500.
- No to by som za orál v živote nedal.
- Poď sem k tomu oknu chlape! Vidíš tam to kasíno cez ulicu? To kasíno je tiež moje. A je moje, pretože robím orál, ktorý skutočne stojí za tých 1500 dolárov.
Chlapík je ešte celý užasnutý z predchádzajúcej ručnej práce, preto sa rozhodne, že nové auto ešte rok môže počkať a hovorí:
- Tak idem na to.
O desať minút sedí na posteli ešte ohromenejší ako predtým. Zdráha sa tomu uveriť, ale cíti, že skutočne dostal, čo si zaplatil. Rozhodne sa, že trochu pustí žilou svojmu dôchodkovému sporeniu za jeden úžasný nezabudnuteľný zážitok. Pýta sa:
- Koľko by to stálo na tvrdo?
Prostitútka hovorí:
- Poď sem k tomu oknu, chcem ti niečo ukázať. Vidíš, ako sa pred nami rozkladá celé mesto Las Vegas? Všetky tie žiariace svetlá, herne, paláce?
- Sakra! Ty vlastníš celé toto mesto?
- Nie, hovorí prostitútka, ale určite by mi patrilo, keby som mal buchtu!
02.11.2009 | 05:39:58 | Reagovat
Veselý zážitok v nočnom klube
Minulú noc sme sa išli štyri baby zabaviť do dámskeho nočného klubu. Usadili sme sa, objednali sme si, a čakali čo bude. Jedna z nás sa chcela vytiahnuť pred všetkými, pretože už na takejto akcii bola. Vytiahla z vrecka stovku a keď k nám pritancoval jeden zo striptérov, oblizla bankovku a prilepila mu ju na pravú polovičku zadku. Ďalšia z nás sa nechcela dať zahanbiť, vytiahla dvestovku, kývla na tanečníka, oblizla bankovku a prilepila mu ju na druhú stranu zadku. To už tretia z nás bola vo vytržení a vytiahla 500-ku! Kývla na tanečníka ako zmyslov zbavená. Ten s úsmevom veľkého Casanovu späť pritancoval k stolu. Už som sa začala obávať, kam vlastne mieni tú bankovku nalepiť, no skúsený tanečník si stiahol trochu slipy a zastrčil si ju tam. Tanečník mal v pláne ozbíjať iné paničky, no všímal si, že ja som ho ešte neodmenila. Pristúpil ku mne, začal sa pri mne metať, zvíjať, všetka pozornosť baru sa sústredila na to, či tromfnem poslednú bankovku. Tanečníkove pozadie sa neustále vlnilo pred mojimi očami, tak som neodolala a zašmátrala som v kabelke po peňaženke. Čo mám spraviť? Hlodalo mi v mysli. Zrazu sa vo mne prebudilo pravé ženské myslenie… Vytiahla som svoju bankomatovú kartu, pretiahla som ju od hora dole, medzi dvoma polovičkami obankovaného zadku, vzala som 800 korún a zvolala som:
- Vrchný, pre náš stôl ešte jednu rundu!
02.11.2009 | 05:34:14 | adelka Reagovat
Ahoj,
jsem Marek Dundr a jsem členem rybářského kroužku Čížkovice. Scházíme se ve škole každé pondělí a čtvrtek od 16 do 18 hodin. Rybářský kroužek vede pan František Jirsák a paní Helena Opavová rybolovnou techniku. Pan Jirsák je mimochodem ještě hospodář ČRS v Libochovicích. Učíme se poznávat ryby, rostliny a živočichy kolem vody. Pravidelně se umísťujeme na rybářských soutěžích a znalostech. Máme i svoji internetovou adresu www.lednacekryb.estranky.cz, kterou můžete navštívit. Rádi mezi sebe přijmeme nové začínající rybáře.
Koncem loňského roku jsme byli lovit ryby v Německu. Odjížděli jsme asi ve 4 hodiny ráno a cesta trvala asi 10 hodin, než jsme dorazili na místo kolem města Hamburk. Po příjezdu jsme se šli naobědvat a projít na pláž u moře. Když jsme se vrátili, tak už se šeřilo, a tak jsme šli spát. Brzy ráno, asi kolem 7 hodiny, jsme šli na snídani a potom přišel ten dlouho očekávaný okamžik, na který jsme se všichni těšili, jeli jsme chytat ryby na moře. Pluli jsme kolem 1 hodiny na místo, kde jsme údajně měli ulovit nějaké ryby. Když jsme dorazili, tak nám kapitán lodi dal pokyn k lovu ryb. Ryby braly, a tak jsme chytali tresky od 40 do 50 cm. Skončili jsme kolem 16 hodiny a jelo se do přístavu. Nalovené ryby začali námořníci kuchat a čistit k večeři. Když jsme dorazili, tak nám z nich místní kuchař udělal výtečnou pochoutku, a tak jsme zakončili druhý den.
Třetí den jsme jeli lovit ryby na soukromou nádrž. Nikdo z nás nevěděl, co budeme lovit za ryby, tak jsme se nechali překvapit. Zjistili jsme po nějaké době, že tam jsou jeseteři. Já a kamarádi jsme chytili dohromady asi 5 jeseterů a celkově se jich ulovilo asi 25.
Němci je po ukončení lovu začali čistit a kuchat a znovu připravovat k večeři, tentokrát se zeleninou na grilu, a i tentokrát nezklamali a touto zajímavou večeří ukončím mé vypravování o lovu ryb v Německu.
Jsem členem ČRS MO Libochovice a už od mých 4 let chodím na ryby. Naučil mně to můj děda, když jsem s ním pořád chtěl chodit na ryby. Naučil mě všechny základy, které by každý rybář měl znát.
Od té doby jsem na ryby chodil tak často, že jsem se naučil plno věcí, díky kterým se umísťuji na rybářských závodech. Za mé velké úspěchy považuji 4. místo na národní soutěži a výhry rybářských závodů v našem okolí.
Mé úlovky, kterých si nejvíce vážím, jsou tyto: okoun 49,8 cm, štika 95 cm a kapr 80 cm a 12 kg. Ale vážím si každé ryby a každý správný rybář ví, že i malá rybička zahřeje u srdce.
01.11.2009 | 23:52:07 | Marek Reagovat
super auto
zdravicko ak si rybar zacni rozmyslat ako casto chodis na ryby bo ta to vyde draho , mam xantiu a cesty necesty zvlada ale podvozok sa ti rozpadne tak ako mne , jednoducho to neni terennak hydro je fajn . sam rozmyslam o kupe c5 .
01.11.2009 | 21:58:52 | pn437ab Reagovat