Auto recenze Honda Civic

Závady a opravy na autě

- oprava prevodovky (doslova sa rozpadlo ložisko v prevodovke a poškodený bol aj hriadeľ) - 1000€

- dorábka zadného hmlového svetla kvôli TK

Hodnocení a zkušenosti s autem

Honda Civic SI s označením karosérie FA5, bolo moje tretie auto. Tento japonský sedan sa vyrábal v Kanade pre americký trh. Ľahko rozpoznateľnými znakmi USDM verzie sú najmä iné svetlá so smerovkami, ktoré svietia spolu so zapnutými svetlami.

Predošlí majitelia tohto športového sedanu využívali auto len ako víkendovku a tak sa mi dostal do rúk kúsok, ktorý mal najazdených len 74tis.km. Tomu zodpovedal aj jeho stav, až na pár kozmetických odrenín v exteriéri vyzerala táto Honda akoby práve vyšla z výrobnej linky. Sériový stav auta bol len ľahko vylepšený twin loop koncovkou výfuku a originál Mugen doplnkami (deflektory a hlavica riadiacej páky).

Pod mojimi rukami ešte auto dostalo tmavé fólie, originál predné hmlové svetlá, novú batériu a zjazdené pneumatiky Michelin PS nahradili Continental PremiumContact 6 (hľadal som pneumatiky, ktoré budú vynikajúce za každých podmienok, keďže som auto využíval denne).

Zaujímavosťou je že táto americká verzia nemala sériovo vo výbave zadné hmlové svetlo, ktoré je na Slovensku povinné a tak pred technickou kontrolou prišla na rad ešte výmena žiarovky v ľavom zadnom svetle. Jednovláknovú nahradila dvojvláknová žiarovka a do záslepky naľavo od volantu pribudlo jedno nové tlačidlo.

Čo sa spoľahlivosti týka, okrem bežnej údržby som musel riešiť iba jeden väčší servisný zásah, keď sa doslova rozsypalo ložisko v prevodovke a poškodil hriadeľ. Ako som sa neskôr dočítal, práve prevodovka je jednou z mála slabín tohto Civicu. Oprava cez odborníkov z Japgarage v Bratislave mi z peňaženky vytiahla približne 1000 eur.

Tento nenápadne vyzerajúci sedan si pár automobilových analfabetov pomýlilo s Hondou City. Ak už niekto poznal že existuje aj 8.generácia Hondy Civic vo verzi sedan, málokto tušil že toto nie je hybridná jedna-osmička. Malou nápovedou boli pri pohľade zvonku jedine športové, drážkované brzdové kotúče a malé krídlo na kufri. Vnútri prezrádzali športovú náturu auta perfektne tvarované, hlboké sedadlá s červeným nápisom SI a malá, guľatá riadiaca páka či športové pedále. Dizajn je o subjektívnych pocitoch, mne sa vždy toto auto páčilo, ale nebolo príliš fotogenické. Naživo malo väčšie čaro a najmä zadnú časť s krásnymi svetlami, decentným krídlom a rozšírenou líniou, ktorá sa ťahala zozadu pozdĺž celého auta, som si jednoducho zamiloval. Interiér niesol typické prvky modelov Civic 8.generácii, takže palubovka pripomínala vesmírnu loď.

Skutočné poklady SIčka sa skrývali pod povrchom. Atmosférický, benzínový dvojliter K20Z3 s výkonom rovných 200 koní, točivým momentom 188nm a obmedzovačom pri 8300 otáčkach za minútu vedel dokázal dostať cca 1300kg vážiace auto dostať z 0 na 100 pod 7 sekúnd. Toto auto však nie je žiaden šprintér, je to predovšetkým dokonale presné náradie pre stredne rýchle závodné dráhy alebo pekné, serpentínové okresky. O prenos sily na vozovku sa staral sériový, mechanický diferenciál (LSD - Limited Slip Differential). V kombinácii so zapnutým stabilizačným systémom VSA a kvalitnými pneumatikami, boli limity v zákrutách naozaj ďaleko a to za každého počasia. Športové brzdy nemali tendenciu vädnúť alebo sa prehrievať. Vynikajúci posed za volantom v naozaj športových, pomerne úzkych sedadlách, chirurgicky presné riadenie s okamžitou odozvou na prácu s volantom a takmer dokonale presné a krátke dráhy radenia sa vedeli postarať o perfektný zážitok za volantom a to bez ohľadu na to, či som sa pokojne presúval s dieťatom na zadnom sedadle, alebo skúšal limity auta v rýchlych serpentínach. Výborná bola tiež kombinácia digitálneho ukazovateľa rýchlosti a veľkého analógového otáčkomera uprostred. Pred červenu hranicou otáčkomera k preradeniu prevodového stupňa nabádala tiež malá, červená dióda.

Toto auto tak svojím charakterom dokonale zvládlo úlohu bežného približovadla do práce, rodinného vozu aj športového, veľmi zábavného auta, ktorého zvuk vo vysokých otáčkach niektorí prirovnávajú k takému malému Ferrari. :) Počas bežnej jazdy a pri včasnom radení rýchlostných stupňov 6-stupňovej manuálnej prevodovky bol motor dostatočne pružný, ale aj úsporný. Ak však vodič podrží otáčky nad hranicu 5800, prichádza povestný Vtec kopanec a auto kontinuálne ťahá až po 8300ot/min., kde je hranica obmedzovača. Maximálnu povolenú rýchlosť som nikdy nemal možnosť otestovať, pohybuje sa niekde okolo hranice 230km/h. Pri bežných presunoch sa kombinovaná spotreba pohybovala okolo hranice 8L/100km, častejšie využívanie Vtec-u si vyžiadalo bežne vyše 10-litrovú spotrebu. Oceniť som tiež musel palubný počítač, ktorý sleduje zdravie oleja, kedy kalkuluje aj s tým, ako často pracuje motor vo vysokých otáčkach. Výmeny oleja a všetkých filtrov mi vychádzali na každých cca 10tis.km.

Keďže modely SI sú v Amerike na vrchole stupňov výbavy, pre bežné potreby ponúkalo auto slušný zoznam prvkov. O bezpečnosť sa staralo okrem stabilizačného systému VSA aj 8 airbagov. Pre detské sedačky nechýbal Isofix. Premium Sound System zložený so 7 reproduktorov vrátane subwooferu s celkovým výkonom 350W poskytoval kvalitný audiozážitok, aj keď zvuk motoru vo Vtec-u som počúval najradšej. Autorádio má ovládanie na volante, aux, CD menič na 8 CD bol v mojom kúsku nahradený prídavnou krabičkou s USB vstupom. Zaujímavosťou je že v USA a Kanade nepoznajú párne frekvencie rádiostaníc, takže na niektoré slovenské rozhlasové stanice som mohol zabudnúť. Komfortné cestovanie za každého počasia zabezpečovala manuálna klimatizácia a elektricky ovládateľné strešné okno. Elektricky ovládané boli samozrejme aj všetky štyri okná a nastavenie zrkadiel. Na dlhších, rovných úsekoch som mohol využívať tempomat, takisto s ovládaním priamo na volante. Batožinový priestor je možné rozšíriť sklopením sedadiel priamo z kufra, objem bol dostatočný no limitovaný výškou a užším nakladacím priestorom. Netradičný bol chod stieračov, ktoré po okne nechodili v jednom smere vedľa seba, ale oproti sebe. Drobným nedostatkom pre mňa takmer dokonalého auta bola absencia elektrického nastavenia výšky svetiel. Svetlá boli klasické, halogénové, z vlastných skúseností môžem povedať že svietili rozhodne lepšie než na Civicu 6.generácie, ale na Xenónové a iné novšie technológie samozrejme strácali.

Napriek všeobecnej náchylnosti japonských áut na koróziu sa karoséria držala vo výbornej kondícii. Lak bol však veľmi jemný a pri každodennom jazdení rýchlo pribúdali drobné ťukance od kamienkov a pod. Neskôr sa korózia prepracovala na podvozok. Najhoršie na tom bol výfuk.

Honda Civic SI mi verne slúžila takmer dva roky a možno by bola v mojej garáži dodnes, nebyť toho že som sa presťahoval na miesto, kam vedie len lesná cesta a kopcovitý terén. Hoci športový podvozok dokázal relatívne dobre žehliť bežné nerovnosti slovenských ciest, každodenná jazda po lesnom teréne predsa len nebola to, čo si takýto unikát zaslúži a na čo bol stavaný a tak raz nadišiel deň predaja. Pokiaľ mám správne informácie, na celom území Slovenska sa pohybujú len tri sedany Civic Si, jeden biely a dva čierne... takže ak budete mať šťastie a niekde takéto auto uvidíte, je dosť možné že to bude práve táto moja ex. :)

Přečetli jste recenzi, teď ji můžete ohodnotit:

•  
•  
•  
•  
•